Rajec

Leží v strednej časti Rajeckého výbežku žilinskej kotliny na terasách rieky Rajčianky. Západnú kotlinovú časť chotára s pahorkatinným povrchom po obvode obce tvoria náplavy a hornatinnú v Lúčanskej Malej Fatre druhohorné horniny pretvorené do krasových útvarov. Priemerná ročná teplota je 5-7 °C, v hornej oblasti klesá na 2 °C, ročný úhrn zrážok 800 - 1200 mm. Prevládajú hnedé lesné pôdy. Lesy sú v horskej časti a na západnom okraji kotliny. V lesoch Malej Fatry žije hlavne tetrov hoľniak a jariabok. Mesto leží v nadmorskej výške 465 m.

História

Archeologické nálezy a v posledných rokoch vykonané prieskumy potvrdzujú, že rajecká dolina bola osídlená už v predhistorických dobách. V chotári obce je sídlisko púchovskej kultúry z prelomu letopočtu. Prvý najstarší písomný historický údaj o Rajci je z r. 1193 v listine kráľa Belu III. pre jobagiona Vrazla. Rajec sa spomína pri vytyčovaní hraníc majetku darovaného kráľom ako Raich. Obec patrila nitrianskej kapitule a biskupstvu, koncom 13. stor. ostrihomskému arcibiskupstvu, v 14. stor. panstvu Lietava. Prvá písomná správa o Rajci ako meste je z r. 1397. Mestečko sa vyvíjalo podľa žilinského práva. V r. 1358 je v Rajci doložený hrad, keď sa spomína jeho kastelán. Posledný údaj o hrade je z r. 1644. Údajne stál v doline Baranová. Z jeho materiálu postavili v 17. stor. vežu kostola. V r. 1604 získalo mestečko od kráľa Rudolfa II. jarmočné právo. O niekoľko rokov neskôr (1609) panovník Matej II. oslobodil mešťanov od platenia kráľovského mýta a miestneho poplatku v celej krajine. Toto právo potvrdila v r. 1749 aj kráľovná Mária Terézia. Originál tejto listiny patrí k najvzácnejším exponátom Mestského múzea. V r. 1619 získalo mesto trhové právo.

Rajec sa stal strediskom remesiel, Najstarší bol cech súkenníkov (1408), mäsiarov (1669), ako aj garbiarov a čižmárov, ktorí boli najmä v 17. - 18. stor. známi výrobou čižiem z červenej kordovánovej kože. Súkenníci mali v 17. stor. dve valchy. V r. 1720 bolo v meste 145 remeselníkov. K histórii Rajca neodmysliteľne patrí aj remeselné rezbárstvo, známe od r. 1772 až 1774. Na prelome stor. mali v meste dielňu bratia Igondovci. Okrem prác s náboženskou tematikou sa venovali aj zhotovovaniu dvojkrídlových, niekedy polkruhových brán, bohato zdobených rezbou. Uplynulých 40 rokov sa rezbárstvo rozvíjalo hlavne v činnosti ľudovoumeleckého družstva Rezbár, ktoré malo svojho predchodcu už v r. 1908. Z tejto dielne vyšlo viacero nadaných a známych rezbárov ako Štefan Bača a Jozef Pekara (autor Slovenského Betlehemu) a iní. Rezbárstvom sa zaoberali aj rajeckí modrotlačiari a medovnikári, ktorí si vyrábali formy pre svoju potrebu. Bez remeselnej zručnosti majstrov rezbárov sa nezaobišli ani slávne organy rodiny Pažických, ktoré boli nainštalované do mnohých kostolov na Slovensku. Organy Pažických reprezentovali Rajec od r. 1757 do r. 1879, kedy tu pôsobili tri generácie týchto majstrov. Zhotovili viac ako 200 organov rôznej veľkosti, ktoré sú umiestnené vo viacerých slovenských kostoloch. Zakladateľom rodového remesla bol Ondrej Pažický. Svoj prvý veľký organ z r. 1771 daroval Rajcu. Po mnohých opravách a generálnej rekonštrukcii v r. 1898 zostala z pôvodného organu už len skriňa.

V r. 1899 bola vybudovaná železnica Žilina - Rajec, čo tiež prispelo k rozvoju mesta. Od r. 1910 v Rajci založili pobočný závod žilinskej súkenky, ktorá prerušila svoju činnosť až po r. 1989 v dôsledku transformácie ekonomiky. V minulosti bol v meste v prevádzke pivovar, dielňa na lisovanie ľanového oleja, papiereň, zápalkáreň a pálenica. Viacero podnikov sa vybudovalo po oslobodení rumunskou armádou. Boli to Družstvo Rajčianka (výroba kožených a kožušinových výrobkov), Priemstav (prefabrikáty) a Kovoslužba (navíjanie motorov). Rajec bol od r. 1949 do r. 1960 okresným mestom. V r. 1968 získal Rajec štatút mesta.

Demografia

V r. 1598 mal Rajec 138 domov, v r. 1720 mal 215 daňovníkov, v r. 1784 mal 475 domov, 583 rodín a 2803 obyvateľov. V r. 1828 bolo v meste 521 domov a 3004 obyvateľov. V r. 2000 malo mesto 6130 obyvateľov, z toho 3016 mužov a 3114 žien. Počtom obyvateľov sa Rajec zaraďuje približne na 101. miesto medzi mestami Slovenska.

Kultúra

Za reformácie existovala v Rajci mestská latinská škola. Prvým známym rektorom bol F. Hrabetius (1601), dlhšie tu pôsobili J. Zizkius a J. Czaban, posledným známym rektorom bol D. Monkovicenus z Hustopečí (1655). V r. 1957 bola zriadená jedenásťročná stredná škola, 1961 zmenená na strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Od r. 1960 bolo v Rajci aj Poľnohospodárske odborné učilište, odbor poľnohospodár, mechanizátor. V meste malo tradíciu aj ochotnícke divadlo. Prvé slovenské ochotnícke divadelné predstavenie bolo v r. 1841, ďalšie sú známe až z r. 1895. V súčasnosti sú v Rajci dve základné školy, štátna a cirkevná, podobne dve gymnázia.

Zástavba mesta má nepravidelný pôdorys. Stred mesta tvorí historické štvoruholníkové námestie. Do jeho stredu ústia vždy dve ulice zvierajúce pravý uhol. Toto pravidelné námestie so sieťou ulíc vybiehajúcich z jednotlivých zasunutých nároží (čo je typickým znakom stredovekého gotického urbanizmu) vznikalo v 15. a 16. stor. V 16. stor. vznikla i hlavná stavba námestia, radnica. Je to pôvodne renesančná jednoposchodová stavba prístupná zo všetkých strán. Otvorené arkády slúžili ako trhovisko. Na poschodí boli administratívne miestnosti mestskej rady. Po najnovšej rekonštrukcii v r. 1992 sú arkády zasklené a radnica slúži ako obradná, koncertná i výstavná sieň. V južnej časti námestia stojí jednoposchodová renesančná budova, ktorá je typickou ukážkou architektúry 17. stor. Je to typ remeselníckeho domu. Je situovaný za líniou uličnej čiary, aby sa pred ním získal priestor pre vozy. Fasádu zvýrazňuje kamenná pavlač s troma arkádami. Začiatkom 19. stor. táto budova slúžila ako mestský pivovar, neskôr tu bola mestská krčma. Od r. 1993 tu sídli Mestské múzeum s dvoma expozíciami. Sú v nich zaujímavé exponáty živej a neživej prírody rajeckej oblasti, historické dokumenty, remeselnícke nástroje a výrobky. Nájdeme tu aj zariadenie typickej meštianskej izby zo začiatku stor. Na budove Mestského múzea sú dve pamätné tabule významných rajeckých rodákov: Jána Frívaldského, zoológa a prírodovedca a Juraja Slotu Rajeckého, literáta, spoluzakladateľa Matice Slovenskej a Spolku sv. Vojtecha. Pri Mestskom múzeu pracuje aj informačné centrum. Súčasťou múzea je aj Remeselná dielňa, ktorej úlohou je oboznamovať záujemcov s rôznymi remeselnými technikami ako tkanie plátna, kobercov, tkanie na cigánskych krosnách, drôtovanie. Uskutočňujú sa tu tiež kurzy zdobenia perníkov, maľovania kraslíc, aranžovania. Pre deti počas školského roka je prístupný krúžok tkania, paličkovania. V múzeu je aj malá výstavná sieň.

Na námestí sa zachoval klasicistický stĺp so sochou Svätej trojice. Bol postavený z darov občanov v r. 1818. Na piedestáli je reliéf sv. Floriána, patróna hasičov.

Farský rím. kat. kostol, zasvätený sv. Ladislavovi je jednou z najstarších a najvýznamnejších stavebných pamiatok mesta. Stojí excentricky od námestia, v juhovýchodnej najstaršej časti mesta pod cintorínskym kopcom. V archívoch je prvá zmienka o kostole z r. 1368. Bola to pôvodne gotická stavba, z ktorej sa do dnešného dňa zachovala spodná časť veže a čiastočne obvodové murivo so západným a južným neskorogotickým portálom s neskorogotickými prútmi. V r. 1610 bol kostol prestavaný. V súčasnosti už neexistuje vonkajšia úprava chrámu. Na južnej strane kostola ukazujú čas obnovené slnečné hodiny, pochádzajúce z r. 1770. Latinský nápis hovorí: "Keby nebolo Slnka, hodiny by neukazovali čísla. "

Mesto má mnoho významných rodákov, napríklad: O. Černiansky, publicista; J. Čerňanský, osvietenecký spisovateľ; J. Slota Rajecký, básnik, publicista; F. Šujanský, etnograf, C. G. Zaymus, pedagóg a iní. V meste pôsobili napríklad: J. Čajak, spisovateľ; M. Rešetka, literárny historik.

Hospodárstvo

Obyvatelia mesta dnes nachádzajú svoje živobytie v pestovaní, ťažbe a spracovávaní dreva, nábytkárstve, rezbárstve, kožušníctve, odevníctve, textilnom priemysle, strojárstve, elektrotechnike, poľnohospodárstve, stavebníctve. V súčasnosti pracujú aj mnohí rezbári ako súkromní podnikatelia a ich práce sú známe doma i v zahraničí.

Mesto má dobré podmienky pre rozvoj turistiky. Návštevníci môžu celoročne využiť osvieženie termálneho kúpaliska Veronika. Raj pre rybárov poskytuje rybník Košiare. Zimné krásy sú umocnené dobrými lyžiarskymi podmienkami v neďalekých lyžiarskych strediskách Rajecká lesná, Fačkov, Čičmany. V okolí sú dobré podmienky pre pešiu turistiku i cykloturistiku. V auguste ožíva mesto i okolie tradičným jarmokom a najväčším športovým podujatím Rajeckým maratónom. Maratón klub Rajec vznikol oficiálne v r. 1993. Členovia klubu sa zúčastňujú rôznych športových akcií doma i v zahraničí. Klub organizuje viacero akcií ako cezpoľný beh "Rajecký Borošovec" v marci, horský duatlon v Rajeckej Lesnej v máji, "Beh rajeckým rínkom" na Deň detí, klubový triatlon, preteky na horských bicykloch "Medvedí okruh" ap. Najvýznamnejšia akcia je však Rajecký maratón, ktorý sa koná vždy v druhú augustovú sobotu od r. 1982. Pretekári oceňujú dobrú prípravu, krásnu trať a skvelú divácku kulisu. K zaujímavým aktivitám patrí činnosť súboru mažoretiek Rajecké kordovánky. Súbor vznikol v r. 2001. Svoje meno má odvodené od červených kožených čižiem, kordovánok, ktoré sa šili jedine v Rajci podľa starých výrobných postupov. Súbor je rozdelený na dve skupiny, kadetky (deti do 11 rokov) a juniorky (do 15 rokov). Za krátky čas svojho trvania už mažoretky úspešne účinkovali v televízií, vystupovali na rôznych akciách, na celoštátnej súťažnej prehliadke vo Veľkom Krtíši v r. 2003 sa prebojovali do finále a umiestnili sa v striebornom pásme.

Mesto Rajec patrí medzi 5 európskych miest, ktoré majú prívlastok brundtlanské. Cieľom projektu je riešenie úspor energie a súčasne zlepšenie životného prostredia. Mesto chce pracovať na zabezpečení ekonomického rastu v súlade s princípmi trvalej udržateľnosti, t. j. rast bez výrazných vplyvov na životné prostredie, pri minimálnom čerpaní neobnoviteľných prírodných zdrojov. Podporovať činnosti, ktoré zlepšujú stav životného prostredia a predchádzajú znečisťovaniu v rámci technických i finančných možností. Mesto sa snaží znížiť spotrebu prírodných zdrojov, množstva emisií a produkcie odpadu v spoločnosti, vo verejných aktivitách, ako aj v súkromných organizáciách a podnikoch. Zabezpečiť racionálne využívanie prírodných zdrojov potrebných na výrobu energie, jej hospodárneho využívania a podpory zariadení na jej výrobu v meste, v podnikoch v domácnostiach. Zosúladiť legislatívu v oblasti životného prostredia a ochrany zdravia občanov

Okres Žilina

Má rozlohu 815,08 km², žije tu 155 989 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 191 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2014).

Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.

Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia. Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná, Horná Tižina, Terchová).

Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícky forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska, v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.

Žilinský kraj

Demografia

K 21. máju 2011, bolo na území Žilinského kraja 144 948 domov, t.j. 13,5 % z celkového počtu domov v Slovenskej republike (z toho 120 788 obývaných, t.j. 83,3 %). Žilinský kraj bol v počte domov na druhom mieste za Nitrianskym krajom (podiel 16,2 %). Spomedzi okresov kraja najvyšší počet domov sa nachádzal v Žiline 20,3 % a najmenej v Turčianskych Tepliciach 3,3 %. Obývaných domov bolo v okrese Žilina 21,1 % z úhrnu za kraj a v Turčianskych Tepliciach 3,2 %.

Geologická charakteristika

Celé toto hornaté územie spadá z geomorfologického hľadiska do Západných Karpát. Horské masívy v tejto lokalite sa sformovali pomerne nedávno, v paleogéne. Zásluhou pohybov príkrovov sa vyzdvihovali pôvodné morské sedimenty, z ktorých postupne vznikli impozantné údolia. Rieka Váh územie nápadne rozdeľuje na dve časti:

• severná zahŕňa pohoria: Tatry, Skorušinské vrchy, Oravské Beskydy, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Chočské vrchy, Krivánska Fatra, Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina a Javorníky
• južná zahŕňa pohoria: Nízke Tatry, Veľká Fatra, Lúčanská Fatra a Strážovské vrchy

Dejiny

Po páde Veľkomoravskej ríše v roku 907, ku ktorej územie patrilo, bolo od 12. storočia prakticky až do roku 1918 súčasťou uhorského kráľovstva. V 13. storočí na obranu proti mongolským nájazdom bola vybudovaná sieť hradov (Hričov, Považský, Košecký, Lietavský, Strečniansky). 16. storočie znamenalo pre miestnych obyvateľov chudobu a strach, hlavne pred tureckou okupáciou a živelnými pohromami. Ku koncu 19. storočia tu bola zavedená železnica a v údolí Váhu začal prekvitať priemysel.

Stručná história Slovenska

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.

Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.